Ľudová pieseň v reality show

Vydané dňa 04. 04. 2009

Hlasivky - dôležitý nástroj učiteľa. Na jeseň roku 1997 som si ich liečil v kúpeľoch na Štrbskom Plese a tým nechtiac nahliadol pod pokrievku našej národnej reality...

Vystúpenie na Mikuláša

Súčasťou terapie boli aj spoločné inhalácie výparov liečivých minerálnych vôd. Predstavte si väčšiu miestnosť, uprostred niečo ako fontánu a všade dookola lavice a stoličky. Vojdete spolu s ostatnými asi dvadsiatimi pacientmi a dvere sa zatvoria. Sestrička spoza zasklenej výplne zapína fontánu. Tá zasyčí a začne chrliť oblaky pary. Do troch minút nevidíte naproti sediacich a ak je miestnosť slabšie osvetlená, pred očami strácate aj okolo sediacich. Začnete trpieť šeroslepotou, rozoznávajúc len nesúvislé krivky obrysov ľudských tiel.
Zrazu začujete pokyn: "Spievajte!"
Krátka odmlka, bezradnosť väčšiny prítomných. Napokon sa vodca nájde (v našom prípade to bola nenápadná dobrosrdečná ženička), udá pieseň, zanôti. Postupne sa pridávame aj my ostatní...
Takto to vyzeralo na našej úvodnej seánse v spomínanom roku 1997. Tu by som mohol skončiť a ísť pred dom doumývať auto, čo som plánoval prv, ako som zapol ráno počítač, ale musím udrieť na inú strunu, lacný happy end sa v Tatrách nekonal. Zarazilo ma tu niekoľko skutočností, ktoré úzko súvisia so školskou tématikou.

Podľa rozpisu, ktorý som dostal na začiatku, som sa ďalšej inhalácie zúčastnil v inej skupine. Hrôzostrašné - tu ste spevu nepočuli! Darmo nám sestrička dohovárala, vysvetľovala, že tým do pľúc nasávame viac vzduchu. Bolo to len úbohé, smutno-trápne divadlo. Čítať sa tam veľmi nedalo, nuž neostalo iné, ako tam sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť do tej šedej hmly. Skúšal som to zmeniť. Ak som aj začal spievať niektorú notoricky známu pieseň, ledva som sa premohol dospievať ju. Radšej som z tej skupiny čím skôr padal preč. Podľa rozpisu som sa ocitol v tretej skupine. Tu opäť to isté divadielko, len v modrom... Čo robiť? Vyriešil som to tak, že som zašiel za vrchnou sestrou a tá ma nakoniec zaradila nastálo do spomínanej speváckej skupinky. Časom sme sa "zohrali", vytvorili si vlastný repertoár a spievali o dušu spasenú. Tvrdé jadro zúčastnených tvorili ľudia z okolia Rajeckej doliny, takže som sa tam naučil niekoľko mne dovtedy neznámych a musím povedať aj veľmi krásnych ľudových piesní.
Ani v našej speváckej skupinke to nebolo všetko s kostolným poriadkom. Všimol som si, že mladí ľudia pod tridsať rokov (dnes poviem pod štyridsať rokov), produkty "Novej koncepcie", pedagogickej reformy z roku 1977, nespievajú (nikdy!), ľudové piesne nepoznajú a ak aj poznajú, chýba im k nim nieže vrúcny vzťah, ale najskôr akýkoľvek vzťah. Skrátka, spievať slovenské ľudové piesne nebudú, čo ich aj zarežete. Vrcholom paródie bola istá mladá žena mrnkajúca si jogínske mantry v rohu inhalačnej miestnosti. Výdatne tým rušila svoje okolie, čo mne osobne veľmi vadilo (spev je predsa len súzvuk, harmónia), ale ak sa nad tým zamýšľam dnes, vidím, že na tomto princípe funguje aj naša spoločnosť - každý si kdesi po kútoch mrnká tú svoju... To je však už o niečom inom.
Rok-dva po tejto skúsenosti, už na inej škole, som počúval rozhlas, akúsi nezáživnú a ako vždy, nič neriešiacu diskusiu. Už som to chcel vypnúť, keď som spozornel. Starší pán, asi osemdesiatročný, sa predstavil a začal rozprávať o tom, ako denno-denne na svojich zdravotných prechádzkach míňa školy, v ktorých nepočuť žiaden spev a jemu ako bývalému učiteľovi je z týchto nemých škôl veľmi smutno. Dovolili mu ešte spomenúť si, aké to bolo za tých povestných starých čias, že sa spevom vyučovanie začínalo a spevom i končilo a že často sa spievalo aj počas vyučovania, hoci na matematike, čo slúžilo na skoncentrovanie pozornosti žiakov, oddych i uvoľnenie. Potom ho vyhrešili, že nehovorí k téme a zrušili. Zaujímavé - o rok-dva bol tento neúnavný človek v éteri znova, zase som mal na neho šťastie, opäť prezentoval tento svoj názor a opäť ho predčasne odcvakli.

Tieto skúsenosti ma viedli k tomu, že hoci som sídliskovým dieťaťom, zažijúc živý folklór v Pohorelej, nadýchnuc sa radosti, ktorú do duše prináša naša ľudová pieseň, spievame s ďeťmi každý deň. Boli časy, keď som podľa tohto návodu začínal i končil vyučovanie, ba spieval s deťmi aj počas riadnych hodín, dnes to ale robím skôr nezámerne, podľa vlastnej potreby a potreby detí; nemám totiž uniformy v láske. A hoci sa občas pozabudnem a v návale množstva úloh si nezaspievame, spev moji žiaci majú radi, radi si spievajú i doma a to ma teší najviac..
Škoda len, že na škole nemáme už ani len jedinú harmoniku (akordeón), ktorou by som mohol sprevádzať deti a musím mať v škole akordeón vlastný. Staré školské nemá kto a za čo dať opraviť, hrať pred deťmi sa človek už na tom hanbí a najhoršie, že takto si piesne nemôžem prehrať doma. Ostáva teda len čas po vyučovaní, kedy býva človek unavený. Kto mi zaplatí za opotrebovanie vlastného nástroja?

Autor: Anton Pierog |