Moje kamarátky včielky
Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Záhrada, Vydané dňa: 19. 04. 2015Vlani na jar som dokončil dva hotely pre moje včelie kamarátky a čakal, či to nebola márna námaha. Celý rok som si myslel, že som sa s tým babral asi zbytočne. Sem-tam sa síce objavila nejaká zatúlaná včielka, ozajstná samotárka, ale bolo ich viac než málo. Netušil som, že aj to málo spravilo tak veľa a nadlho som sa o domčeky ani neobzrel...
Keď som sa predminulú jar kochal pohľadmi na kvitnúce stromy v mojej záhrade, videl som za celú jar vari len zo päť včiel! Zhrozil som sa. Rok predtým tu na okolí museli kvôli včeliemu moru všetci včelári popáliť úle. Asi majú pravdu tí, čo tvrdia, že tradičný chov včely medonosnej orientovaný na zisk sa zhubne odráža na jej zdraví. Vraj bez chémie to dnes už ani nejde:-( Navyše, skončil aj včelársky krúžok s chovom včiel v niekoľkých úľoch neďaleko školy. Čo teraz? S tým predsa treba niečo robiť! Rozhodol som sa teda do záhrady nasťahovať včely.
Začal som sa zaujímať o prirodzený chov včiel. Dlho som premýšľal nad vhodným spôsobom, pri každej alternatíve zvažoval pre a proti, už som si skoro aj mednú kravu objednal a s ňou i včelí roj pozháňal, keď som sa z čista-jasna rozhodol z tejto cesty vycúvať. Chovať včely je pekná vec, ale v záhrade, kam chodia deti, kde sa sa aj ja sám pri každej väčšej námahe spotím ako kôň, nie je asi najbezpečnejšie. Ani finančná otázka nie je neposlednou - len základné vybavenie sa šplhá nahor po stovkách eur. Navyše, chovať včely načierno, keď byť členom akéhosi včelárskeho zväzu nikdy nebolo mojím snom? Len pomyslenie na celý rad potvrdení, povolení či na návštevy zverolekára ma desilo. To bol ten posledný klinec do rakvy môjho včelárenia. S radosťou som oželel mnou nikdy nevytočený med a začal som hľadať vhodnejších kandidátov na ubytovanie v mojej záhrade - pokiaľ možno bezúdržbových.
Pri pátraní po informáciách o včele medonosnej som sa náhodou cez internet zoznámil so včielkami SAMOTÁRKAMI, ktoré som dovtedy síce vídaval aj v mojej záhrade, ale nič o nich nevedel. A pritom sa im pár hodín práce pri stavbe včelieho hradu venovať istotne oplatí. Sú skromné (potrebujú len malú dieročku), odolnejšie ako obyčajné včely (lietajú aj počas chladných a daždivých dní), nesmierne mierumilovné (pichnú vás, len keď si bránia holý život) a svojou rôznorodosťou narúšajú bežné predstavy o včelách (je ich niekoľko stoviek druhov), čo ich zbavuje uniformity symbolizujúc tým voľnosť a slobodu. Skrátka, pôsobia civilnejším dojmom ako jednotne uniformovaná masa po zuby ozbrojených včiel medonosných schopných ubodať vás na smrť.
Ležím pred včelími domčekmi a vychutnávam pocit víťazstva. Tých pár včielok tu vlani nakládlo do dutiniek vajíčka a dnes sa z nich vyliahlo ich mladé potomstvo. Paše začínajú mať neúrekom. Vo štvrtok pred týždňom sa konečne oteplilo a ešte v ten deň začala kvitnúť susedova broskyňa. O deň neskôr inému susedovi zakvitli do snehobiela slivky, tesne pred domčekmi im kvitnú červené ríbezle a aj na lúkach si moje kamarátky prídu na svoje.
Tu by som chcel upozorniť na síce jednoduché ale krásne stránky o týchto včielkach s adresou vcelkysamotarky.cz, kde nájdete:
Keď som sa predminulú jar kochal pohľadmi na kvitnúce stromy v mojej záhrade, videl som za celú jar vari len zo päť včiel! Zhrozil som sa. Rok predtým tu na okolí museli kvôli včeliemu moru všetci včelári popáliť úle. Asi majú pravdu tí, čo tvrdia, že tradičný chov včely medonosnej orientovaný na zisk sa zhubne odráža na jej zdraví. Vraj bez chémie to dnes už ani nejde:-( Navyše, skončil aj včelársky krúžok s chovom včiel v niekoľkých úľoch neďaleko školy. Čo teraz? S tým predsa treba niečo robiť! Rozhodol som sa teda do záhrady nasťahovať včely.
Začal som sa zaujímať o prirodzený chov včiel. Dlho som premýšľal nad vhodným spôsobom, pri každej alternatíve zvažoval pre a proti, už som si skoro aj mednú kravu objednal a s ňou i včelí roj pozháňal, keď som sa z čista-jasna rozhodol z tejto cesty vycúvať. Chovať včely je pekná vec, ale v záhrade, kam chodia deti, kde sa sa aj ja sám pri každej väčšej námahe spotím ako kôň, nie je asi najbezpečnejšie. Ani finančná otázka nie je neposlednou - len základné vybavenie sa šplhá nahor po stovkách eur. Navyše, chovať včely načierno, keď byť členom akéhosi včelárskeho zväzu nikdy nebolo mojím snom? Len pomyslenie na celý rad potvrdení, povolení či na návštevy zverolekára ma desilo. To bol ten posledný klinec do rakvy môjho včelárenia. S radosťou som oželel mnou nikdy nevytočený med a začal som hľadať vhodnejších kandidátov na ubytovanie v mojej záhrade - pokiaľ možno bezúdržbových.
Pri pátraní po informáciách o včele medonosnej som sa náhodou cez internet zoznámil so včielkami SAMOTÁRKAMI, ktoré som dovtedy síce vídaval aj v mojej záhrade, ale nič o nich nevedel. A pritom sa im pár hodín práce pri stavbe včelieho hradu venovať istotne oplatí. Sú skromné (potrebujú len malú dieročku), odolnejšie ako obyčajné včely (lietajú aj počas chladných a daždivých dní), nesmierne mierumilovné (pichnú vás, len keď si bránia holý život) a svojou rôznorodosťou narúšajú bežné predstavy o včelách (je ich niekoľko stoviek druhov), čo ich zbavuje uniformity symbolizujúc tým voľnosť a slobodu. Skrátka, pôsobia civilnejším dojmom ako jednotne uniformovaná masa po zuby ozbrojených včiel medonosných schopných ubodať vás na smrť.
Ležím pred včelími domčekmi a vychutnávam pocit víťazstva. Tých pár včielok tu vlani nakládlo do dutiniek vajíčka a dnes sa z nich vyliahlo ich mladé potomstvo. Paše začínajú mať neúrekom. Vo štvrtok pred týždňom sa konečne oteplilo a ešte v ten deň začala kvitnúť susedova broskyňa. O deň neskôr inému susedovi zakvitli do snehobiela slivky, tesne pred domčekmi im kvitnú červené ríbezle a aj na lúkach si moje kamarátky prídu na svoje.
Tu by som chcel upozorniť na síce jednoduché ale krásne stránky o týchto včielkach s adresou vcelkysamotarky.cz, kde nájdete:
- Fotogalériu 1 alebo Fotogalériu 2,
- obrázky rôznych domčekov,
- niečo o stavbe tých domčekov a nakoniec
- ako si založiť vlastný chov.